Noviny Poprad č. 47 zo dňa 4. 12. 2019, ročník XXX

Dnes je pondelok, 9. 12. 2019 | meniny má Izabela

Noviny Poprad

V aktuálnom čísle:

V 47. čísle novín Poprad, ktoré vychádza v stredu 4. decembra 2019, si môžete prečítať:

* Kto a kedy rozsvietil prvú sviecu na adventnom venci v Poprade?

* Aký je program Popradských Vianoc 2019?

* Aké sú dopravné obmedzenia počas podujatia Príchod Mikuláša a ako je posilnená MHD?

* Dar obrovskej ceny zdravia a života

* Aké nebezpečenstvo hrozí v prípade materských znamienok?

* Prečo sa dali očkovať pediatri v popradskej nemocnici?

* Aké nové autobusy budú jazdiť v prímestskej autobusovej doprave?

* Aké výročie oslávila Obchodná akadémia v Poprade?

* Popradčania si urobili z Liptákov strelnicu

* Kamzíci pozývajú fanúšikov na hokej a ďalšie.

Súťažte o knihu Sama za seba!

V novinách Poprad nájdete aj Spoločenskú kroniku, horoskop, pozvánky na kultúrne a športové podujatia a ďalšie.

Noviny Poprad dostanete kúpiť v novinových stánkoch a vybraných predajniach potravín iba za 0,30 eur.

Popradčania čítajú noviny Poprad - svoje noviny!

Všetko popradské poruke!

Tragické osudy obetí minulého režimu budú navždy mementom

Prešli desaťročia a životné príbehy týraných, umučených a prenasledovaných minulým režimom by mohli upadnúť do zabudnutia. Ale Svetové združenie bývalých politických väzňov (SZBPV) v Poprade nechce dopustiť, aby tragické osudy obetí komunizmu zapadli prachom. Naopak, majú byť mementom pre budúce generácie.
Len pár dní pred 30. výročím Nežnej revolúcie sa SZBPV postaralo v spolupráci s Rímskokatolíckou farnosťou v Poprade a mestom Poprad o odhalenie spoločnej tabule Popradčanovi Antonovi Mačugovi a saleziánovi Alojzovi Žemlovi, ktorých tragické okolnosti zomleli v nemilosrdnom nespravodlivom súkolí minulosti. Predseda SZBPV František Bednár pred odhalením tabule minulý štvrtok na budove Pedagogickej fakulty Katolíckej univerzity – Inštitútu Štefana Náhalku v Poprade, zdôraznil: „O osudoch oboch obetí sme vedeli už dávno, o Antonovi Mačugovi písali noviny Poprad už v roku 1996. Odhalenie tabule sme si nechali na túto príležitosť v súvislosti s Dňom boja za slobodu a demokraciu a 30. výročím Nežnej revolúcie, aby sa na nich nezabudlo. Získali sme spis z Ústavu pamäti národa, priamo z archívu z Prahy. A. Mačuga vlastne nebol ani obvinený, ani odsúdený, bol len vyšetrovaný za to, že oznámil trestnú činnosť. To súvisí aj s dnešnou situáciou, lebo i dnes, keď niekto oznámi trestnú činnosť, buď ho zastrelia ako novinára Jána Kuciaka, alebo ho žalujú na súde, alebo na neho dajú trestné oznámenie. Mačugu to stálo život. V podstate ho oslobodili až v čase, keď už bol smrteľne chorý a vedeli, že neprežije.“ Podľa údajov vo vyšetrovacom spise mal v júli 1949 A. Mačuga, ktorý v tom čase pracoval ako úradník protokolu v kancelárii vtedajšieho predsedu Zboru povereníkov Slovenskej národnej rady Gustáva Husáka, oznámiť na oddelení Štátnej bezpečnosti údajnú trestnú činnosť G. Husáka súvisiacu s prípravou atentátu na vtedajšieho predsedu vlády Antonína Zápotockého. Ten mal byť otrávený cyankáli vo víne na slávnostnej recepcii. Po toľkých desaťročiach ťažko posúdiť, či podozrenie bolo reálne alebo išlo o „spravodajskú hru“. A. Mačuga bol po vypočutí zaistený a umiestnený na psychiatriu, odkiaľ ho po niekoľkých mesiacoch prepustili na slobodu.
Avšak nie na dlho. V apríli 1951 ho bývalý spolužiak a kamarát z gymnázia vylákal na ulicu, kde ho čakali eštebáci v aute a eskortovali ho do vyšetrovacej väzby v Prahe. Rodina vynakladala veľké úsilie na jeho prepustenie, ale nič nepomáhalo. Keď bol konečne vydaný návrh na prepustenie 6. marca 1952, bol už smrteľne chorý a domov sa vrátil v cínovej truhle. 31. marca 1952 vystavujúc sa veľkému riziku niesli jeho truhlu z rodného domu na Hviezdoslavovej ulici kamaráti až na popradský cintorín.
Ako si vypočuli aj účastníci štvrtkovej pietnej spomienky, lúčili sa s ním zronení rodičia, deviati súrodenci, priatelia a známi z rodného mesta. Početný smútočný sprievod odprevádzali eštebáci. Správcovi popradskej farnosti saleziánovi Alojzovi Žemlovi zakázali v pohrebnej reči nad rakvou hovoriť o príčine smrti a jeho väznení. F. Bednár konštatoval: „On to však nedodržal. Aj to bola jedna z príčin jeho pokusu o útek a emigráciu. Chytili ho a v roku 1955 dostal 15 rokov za vlastizradu. V roku 1960 bol prepustený, avšak zbavený možnosti duchovnej služby. Pracoval potom ako robotník a tlmočník. Životné osudy týchto dvoch ľudí sa prelínajú, preto sme ich spojili do jednej tabule.“ Tú požehnal dekan RK farnosti Poprad Ondrej Borsík a kvetinami a vencami vzdali hold obom obetiam minulého režimu zástupcovia Ústavu pamäti národa, Saleziánov dona Bosca, miestneho odboru Matice slovenskej, viceprimátor Popradu Ondrej Kavka, rodinní príslušníci a známi a ďalší občania.
Bol medzi nimi i František Asher, synovec A. Mačugu, ktorého prekvapilo a dojalo, že SZBPV dalo zhotoviť pamätnú tabuľu, ktorá je upozornením na to, čo všetko museli prežiť v 50-tych rokoch čestní a poctiví ľudia: „Mal som vtedy len 4 roky a strýka si pamätám letmo. Skôr si spomínam na jeho pohreb a sprievod z jeho rodného domu na Hviezdoslavovej ulici. Rodina o jeho osude rozprávala veľmi málo, nerada, lebo doba bola ťažká a prežili sme rôzne skúšky, poníženia podozrievania. Preto sme boli veľmi opatrní, ale pravda vždy vyjde najavo, pravda si počká. Keď som bol starší, tak na jednom rodinnom stretnutí žijúcich bratov a sestry mojej mamy sa viac spomínalo. Najviac som sa dozvedel z materiálov ÚPM. Dnes je mladej generácii dosť ťažko pochopiť tie udalosti, dnes vidíme okolo seba tú veľkú slobodu, otvorený svet, slobodu prejavu… Je to veľký dar a nech si vážia tieto možnosti. Som dojatý a vnímam to všetko nielen cez príbeh svojho strýka, ale cez všetkých, ktorí boli mučení, umučení, prenasledovaní. Pretože nebol sám. A len dúfam, že sa to už nikdy nezopakuje.“
Svoje spomienky má aj Vladimír Husár, ktorého otec bol jedným z Mačugových spolužiakov nesúcich truhlu: „Otec ho často spomínal, lebo boli v podstate blízki kamaráti, športovci. Keď som ho vozieval na pomaturitné stretnutia spolužiakov, stále na neho spomínali a mali za neho minútu ticha. Bola to odvaha, že ho vtedy šli odprevadiť až na cintorín. Vnímal som tie ťažké časy, hoci som ich nezažil, ale z rozprávania mojej mamy som vedel, aké to bolo strašné obdobie, keď bývalý režim dokázal svojich občanov takto týrať, vraždiť, ničiť. Veľa ľudí bagatelizuje tú dobu, keď niečo také v rodine nezažili. Ale, keď sa eštebáci alebo celá totalita zamerali na niektorých ľudí, dokázali im urobiť zo života peklo. Napríklad starý otec bol odsúdený najprv na trest smrti, potom doživotie, nakoniec si odsedel desať rokov. Nebolo to jednoduché, Ale to je už iný príbeh.“